Ctiboh Zoch

 Ctiboh  Zoch sa narodil  dňa 15.3. 1815 vo Veličnej ako piate dieťa Pavla Cochiusa a jeho druhej ženy Heleny Janovicovej. Prvé vzdelanie nadobudol doma v otcovej škole, v rokoch 1826 – 1829, študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, kde si osvojil základy latinčiny a nemčiny, ale školské pomery v Kežmarku už neboli tou idylou z čias štúdií jeho otca. V rokoch 1829 – 1831 prešiel na gymnázium v Šajovskom Gemeri, kvôli maďarčine. Pobudol tu dva roky vo filozoficko-rétorickej triede. Veľkou výhodou mladého študenta bolo, že aj keď nebol beneficiárom v Gemeri, lacno dostával obed v alumneu. Strava tu bývala veľmi biedna, pozostávajúca buď len z kaše, alebo omáčky, či hovädzej polievky s kúskom chleba a mäsa, predsa mal však teplú stravu a nemusel si variť často sám zo skazených potravín.

Cez prázdniny v lete r. 1830 bol vychovávateľom v rodine zemana Vlka (Farkaša) Paluggyaiho v Palúdzke, pričom sa v blízkom Liptovskom Mikuláši stýkal s Gašparom Fejérpatakym-Belopotockým, ktorý ho zásoboval knihami a dával mu čítať svoju bohatú korešpondenciu s mnohými kultúrnymi dejateľmi, ako Jánom Kollárom, Jozefom Jungmanom. Tu nadobudol Ctiboh Zoch intenzívny záujem o domácu kultúru a literatúru, nadšenie pre obrodnú prácu v národe. Roky 1831 – 1833 strávil potom na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa jeho vlastenectvo ešte ďalej utvrdilo a kde sa vytvorila skupina slovenských študentov, neskorších štúrovcov (Grossmann, Knúch, Frndák, Vanko, Bysterský), ktorí sa stretávali. Popri preslávenej Banskej akadémii a evanjelickom  gymnáziu, od roku 1841 premenovanému na lýceum, malo, čo bolo živnou pôdou pre rast slovanského uvedomenia mesto svoju starú kultúrnu tradíciu. V čase, keď tu Zoch študoval, sa v ňom len veľmi pozvoľne rozvíjal slovenský národný život, ale na akadémii študovali viacerí Slováci, Česi, Poliaci, Srbi a Chorváti. Tu sa začali i literárne pokusy Zochove. Na jeseň roku 1833 prešiel Zoch  s touto skupinou spolužiakov na evanjelické  lýceum v Bratislave, kde sa mu naskytla  možnosť štúdia i pre nemajetných študentov. V tridsiatych rokoch 19. storočia pôsobili na evanjelickom lýceu v Bratislave profesori, ktorí boli absolventmi zahraničných protestantských univerzít, prevažne nemeckých. Niektorí z nich pod vplyvom liberálnejších myšlienkových prúdov a prírodovedeckých poznatkov opustili dogmatickú vieru v zjavenie a bibliu a dostali sa na pozície deizmu, tzv. prirodzeného náboženstva. Na štúdiách v cudzine poznávali aj hlbšie protirečenia medzi starým feudálnym poriadkom a mladou buržoáziou, ktorá bola vyspelejšia ako na Slovensku. Týmto poznaním stávali sa im zrozumiteľnejšie viaceré problémy moderného života a politické otázky. Mnohé z toho odovzdávali svojim poslucháčom. Mladý študent Zoch ihneď vstúpil do samovzdelavajúcej Spoločnosti reči a literatúry českoslovanskej a stal sa jedným z jej vedúcich a najaktívnejších členov. Od toho času sa začal podpisovať ako “Ctiboh Cochius”. Hneď od začiatku sa spriatelil s Ľudovítom Štúrom, svojim vrstovníkom a stal sa jeho pravou rukou.  Zapájal  sa aktívne do života Spoločnosti, prednášal a písal básne bibličtinou, prekladal z klasikov, posudzoval práce iných a organizoval život v spolku.

Formu mena ZOCHIUS akceptoval aj Timoteus Cochius. Jeho priznaním sa k slovenčine  bolo aj poslovenčenie krstného mena na Ctiboh (Timoteus) a vypustením latinskej koncovky "ius" na ZOCH už od 15. 11. 1833  a nie  počas  pamätného  výletu na Devín dňa 24. 4.  1836. Odvtedy vetva potomkov po Ctibohovi Zochovi používa výlučne formu mena ZOCH. Múrmi starobylého hradu na Devíne  sa vtedy ozývala Zochova báseň Samostatnosť, ktorú tam aj sám predniesol.

Už um chce kraľovať, traste sa tyrani. Už voľnosť prichodí, tešte sa otroci! Nech v temný mě tyran zrútiti dá žalář, Nech ztříska tělo mé, tys v duchu mém živá ..."

Zoch písal  vlastenecké piesne, ktoré sa spievali na slovenských študentských schôdzkach a spevokoloch. V roku 1836 spolu so Štúrom vydal zbierku prác členov Spoločnosti “Plody sboru učencu řeči a literatúry českoslovanské.” Patril k najvýznamnejším Štúrovým spolupracovníkom. Dňa 18. 6. 1836 sa Zoch lúčil s Bratislavou s priateľskou básňou "Když mi na um prichodí oná blaženosti památka", a  v ktorej sľubuje, že "...žádná nepaměť, tyto slávské svazky nesetře v srdci našem kdekoliv nás zahodil by osud". Ale naopak: "Služba přelíbezná mi bude slovo šířiti slavské, kázati...volnotu, právo robům.“

Po skončení štúdia bol od leta 1836 do leta 1837 vychovávateľom v rodine zemana Antona Paluugyaiho v Palúdzke, kde pokračoval vo svojich jazykospytných, národopisných a literárnych snahách, udržoval stály styk so Spoločnosťou a s ostatnými štúrovcami. Zarobené peniaze chcel použiť na pobyt na niektorej z nemeckých univerzít, ochorel však a  musel sa liečiť. Na štúdium musel zabudnúť. Už skôr chcel odísť zo zemanskej rodiny v Liptove a prosil svojho ochrancu superintendenta Seberíniho, či by sa nenašlo miesto vychovávateľa v Banskej Štiavnici, alebo iné učiteľské miesto. Pravdepodobne od Seberíniho vedie niť k evanjelickému seniorovi v Dolnom Kubíne Pavlovi Cancrinimu, ktorý poznal Zochovu rodinu, vážil si Zochovho otca a mal vrelý vzťah aj k Ctibohovi, ako dosvedčuje list, ktorý mu napísal 5. 10. 1837. V liste sa teší že Zoch prijal "na budouci nedeli v Jasenovej kázati". Povzbudzuje Zocha, aby sa len dobre pripravil, dúfa, že sa Jasenovcom zapáči a ostatné nech nechá naňho. Zároveň mu oznamuje, že píše jasenovskému richtárovi list v tom zmysle, že je to pre Jasenovú šťastie, keď sa na prázdnu faru hlási taký schopný uchádzač. Aj keď kňazské povolanie nebolo úplne vecou jeho srdca, chorľavejúci Zoch nemal čo vyberať. Uprázdnených kňazských fár bolo málo a na každú z nich čakali desiatky čakateľov bohoslovia a kaplánov. Dňa 5. 11. 1837 nastupuje ako 22 ročný do Jasenovej, kde ostáva až do svojej smrti. Hoci novoutvorený cirkevný zbor bol chudobný a prostriedky na  živobytie kňaza skromné, Ctiboh Zoch sa zapísal zlatými písmenami do histórie tunajšieho cirkevného zboru. Dňa 26. 10.  1837 zložil v Bratislave kandidátsku skúšku a bol superintendentom Stromszkým vysvätený za kňaza. Pri tej príležitosti navštívil na niekoľko dní bratislavskú štúrovskú spoločnosť. V Jasenovej vytvoril kultúrne slovenské centrum a bol v styku so všetkými staršími i štúrovskými vzdelancami na Slovensku. Bol jedným zo zakladateľov Tatrína, keď J. M. Hurban v auguste 1844 píše: "...sišli sme sa hojnejšie... u Hodžu dňa 26. a v nasledujúcich dňoch augusta 1844, kde do toho času nevídaný počet uvedomelej Slovače velikú pozornost okolného národavzbudil ... Mimo Štúra, Hodžu a mňa boli tu starší, ktorí ... pristali celou vrúcnosťou do radov našich. Boli to šľachtici slovenskí: Gašpar Fejérpataky z Kľačian, dr. Jonáš Guoth z Gôtovian, liptovský senior Ján Plech, profesor Jozef Srnka, oravský senior Ctiboh Zoch a celý rad nadšenej mládeže: Ľ.Hroboň, J. Bysterský, J.Ondruš, J. Francisci-Rimavský,J. Kráľ, J. Kučera, J.D. Makovický, J. Matúška, P.Kellner-Hostinský, G.Koričánsky, J. Hodža a i .“ Ctiboh bol jedným z iniciátorov a trvalým obhájcom slovenčiny. Napísal obranný spis “Slovo za slovenčinu” (1846), ktorý pre cenzúrne zásahy nevyšiel tlačou ( bol vydaný z rukopisu až  v r. 1858). Sám Štúr ho v jednom zo svojich listov žiada "Ti vješ hovoriť i k rozumu i k srdcu...Spis teda od Teba písaní bude velmi dobre účinkovať..." Zoch  zaviedol nedeľnú školu na Orave, písal články všeobecného, organizačného, filozofického a jazykospytného rázu do slovenských časopisov (Orol Tatránsky, Slovenské národné noviny).

Taktiež sa aktívne podieľal na činnosti  Spolku evanjelických učiteľov na Orave, ktorého cieľom bolo odstránenie zastaralého systému školského vyučovania, zlepšenia pedagogickej prípravy učiteľov a podporovanie vyučovania v materinskom jazyku.  V  jednom zo svojich listov  slávnostne oznamuje členom  Vzájomnosti (tajný spolok založený v júni 1837, kde výber členov bol obzvlášť prísny).   Nie chvála, ale radosť a šťastie plynie zo Zochových slov : "Vy sa s našich činů radujete, nám zdaru a prospěchu želajíce; tak rovně i my z Vašich ušlechtilých duší potešení nabývame, Vámi se chloubíme, Vás milujeme, Vám všeho dobrého, po němž toužíte hojnosť přejeme." K tomu hlavnému, k oravskému učiteľskému bratstvu dodáva: "Celý den sme v Slávii žili a ona v nás." Za "přednostu" zvolený J. Matúška činnosť započal "pohnutou národní řečí". Potom oboznamuje s programom doterajších zasadnutí bratstva, kde sa čítajú vypracované úlohy z vyučovacích predmetov. " Oddane propagoval a predával v komisii celú slovenskú spisbu a mnohé české spisy. Zúčastnil sa prakticky každého slovenského kultúrneho a politického pohybu svojej doby ako významný činiteľ. Keď sa mu ponúkla možnosť pracovať v autorskom kolektíve evanjelického Zpěvníka ihneď sa jej chopil, lebo už predtým si uvedomil, že istým putom pre udržanie národnej a ideovej jednoty medzi najširšími ľudovými príslušníkmi evanjelického vierovyznania môže byť aj chrámová pieseň.  V  bojoch za slovenčinu sa angažoval ako jeden z najpoprednejších.  V revolučných rokoch 1848 – 1849 bol organizátorom tzv. geceľských žiadostí, oravskej obdoby “mikulášskych žiadostí”, organizoval slov-pohyby na Orave. Dňa 9. 6. 1849  prebehlo  vyšetrovanie Zocha. Prečítali mu body žaloby, ktoré proti nemu napísal maďarónsky učiteľ z Jasenovej Alexander Ruttkay. Uznali ho vinným a následne bol prenasledovaný a väznený košútovcami, odsúdený na smrť a odvlečený až do Aradu, odkiaľ sa oslobodil až po porážke košútovcov. Ctiboh Zoch vyjadruje tieto udalosti slovami: "Keď nám už časy ľudskejšej slobody nastali a ľud nie je viacej luzou k hrudi zemskej prikovanou a k tomu sloboda slova a tlače nás slnkom svojím ohrieva, všetky také skutky, ktorými by sa hodnosť a sloboda nášho ľudu hanobila, potlačovala a ľud náš utiskovaný alebo klamaný bol, zdeľovať a karhať budeme. A preto pozor, krajania, šťastie ľudu nech je heslom naším!"

Po návrate zo zajatia sa prvý k Zochovi prihovára Ľudovít Štúr: Píše mu: "Vítam Ťa Brat a Mučedlník náš ... už sme Ťa boli oplakali, teraz zase na nove plesáme nad životom Tvojím."  Po revolúcii bol opäť účastný na každom kultúrno-politickom snažení Slovákov, prispieval do literárnych a cirkevných časopisov, zaoberal sa sústavne svojou starou záľubou – jazykospytom a ľudovýchovnou prácou.  V roku 1849 – 1850 bol krátky čas i členom správy oravskej stolice.  V roku  1859 – 1865 bol pri Kuzmánym a Hurbanovi jednou z najčelnejších postáv v tzv. patentálnych bojoch, v ktorých šlo o boj proti maďarizovaniu slovenskej evanjelickej cirkvi, opore slovenských kultúrnych i politických pohybov. Zoch považoval patent za najužitočnejší zákon pre evanjelickú cirkev od jej založenia. Všetku svoju energiu využil na to, aby svoju cirkev a svoj seniorát (od r. 1854 bol oravským seniorom) pripravil na ustanovenie podľa patentu. Čítal a vysvetľoval patent súkromne, na verejných schôdzach, v kostole a všade tam, kde len na to bola príležitosť, podobne ako naši najlepší vlastenci, napr. Hurban, Hodža, Kuzmány. Ako čelný činiteľ fungoval i pri memorandových slávnostiach v Martine v roku  1861 a od začiatku patril medzi zakladateľov a členov výboru Matice Slovenskej, ktorej venoval v rokoch 1863 – 1865 svoje najlepšie sily, hoci bol po celý život chorľavý a  podmienky chudobnej fary v Jasenovej boli nepredstaviteľne biedne. Zoch opäť  nechcel čakať s prázdnymi rukami až do založenia Matice slovenskej alebo Tatrína. Venoval sa pýche svojho regiónu – Čaplovičovskej bibliotéke deponovanej v Dolnom Kubíne. Ešte koncom 30. rokov 19. storočia  rád by bol tento oravský skvost videl vo vlastníctve oravského učiteľského bratstva, ale uvítal aj rozhodnutie Vavrinca Čaploviča, ktorý svoju veľkú knižnicu daroval 15. 4.  1839 Oravskej stolici. Ako člen výboru Oravskej stolice mal príležitosť vidieť mnohú biedu oravského človeka, zapríčinenú vtedy veľmi rozšíreným zlozvykom - alkoholizmom. Štúrove Slovenské národné noviny uverejnili aj niekoľko Zochových príspevkov na adresu tohto „neduhu“. Hneď v úvodnom čísle týchto novín píše: „ A či nejde chýr po celej vlasti ba i za hranice o biede Oravskej? Mráz prechádza telom človeka, keď vidí tie kŕdle vyškudlých ľudí, ktorí sa len tak párajú, strkajú a prevrhujú na prahoch našich. A tomu všetkému je na príčine pálenka.“ Množstvo správ priniesli zvesti z jeho pera spomínané noviny (napr. v Erdúdke od hladu zomrela matka s dvoma deťmi. Pri pitve v ich žalúdkach našli plevy a sečku). Aj na základe týchto skutočností stál Zoch pri celonárodnej myšlienke zakladať po dedinách Spolky miernosti. V roku 1845 bol jeho fundátorom aj v Jasenovej. Za povšimnutie je v tomto zmysle rozhodnutie zborového konventu z 9. 4. 1947, kde Zoch podával správu o činnosti Spolku miernosti v Jasenovej „mnohí údovia Cirkve napriek  všetkjemu verejnjemu i súkromnjemu napomínaniu, karhaniu, predca život bezpríkladní a veľmi pohoršení vedú – Cirkvi, Obci i domácnosti na hanbu i škodu.“ Zborový konvent rozhodol , aby sa takýmto „nenapraviteľným opilcom“ pri ich smrti a pohrebe nezvonilo a ich mŕtve telá boli pochované na osobitne vyhradenom mieste v cintoríne.

Ostala po ňom rozsiahla publicistická činnosť roztratená v súčasných časopisoch, v ktorých uverejnil množstvo básní, historických, jazykovedných a iných príspevkov. Mnoho z jeho prác zostalo v rukopise ako aj rozsiahla korešpondencia.

Stará farská budova v Jasenovej  sa stal stala dejiskom mnohých plodných stretnutí cirkevných i národných dejateľov, ako boli Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, superintendent Karol Kuzmány a iní. Z osobných listov Ľudovíta Štúra a Ctiboha Zocha sa môžeme taktiež právom domievať, že i sám Štúr bol priateľsky vítaným hosťom jasenovskej fary.

Dňa 15. 6.  1842 sa Ctiboh Zoch oženil s Annou Cochiusovou, dcérou vlastného bratanca Gabriela Cochiusa a Márie Terézie Blázy za prítomnosti M. Hodžu a jeho manželky, ktorý sa tiež v tom roku oženil pred necelými štyrmi mesiacmi. Manželka Ctiboha Zocha sa narodila 10. 10. 1815 v Slovenskej Ľupči.  Zomrela  dňa 23. 1. 1897 v Zarieči. Zochovo manželstvo bolo šťastné. V Anne Cochiusovej našiel príjemnú, tichú, vytrvalú a trpezlivú spoločníčku, ktorá mala veľké porozumenie pre jeho obetavú verejnopolitickú a buditeľskú činnosť. Neskôr hrdinsky znášala jeho zajatie, keď visel nad ním prízrak smrti a starostlivo ho ošetrovala v jeho častých chorobách. Život so svojou ženou považuje i po rokoch manželstva za "premilostné požehnanie", ktorého sa mu dostalo "...tak že si s radosťou môžem to ruskô porekadlo pripomenúť: muž liubiť ženu zdorovuju a brat sestru bogatuju - ale s mojimi nemocami, ktoré zasa moja dobrá žena súcitom a podielubráním mi zmierňuje a lieči vždy. I nedávno som na rheumatičnô zapáleňja 2 týdne chorel...". Tak píše Dobšinskému 29. 7.  1862.  Zochovo manželstvo aj vzhľadom na jeho potomstvo bolo vydarené.  Zochovci mali štyroch synov: Ivana Branislava, Cyrila, Pavla a Stanislava, všetko výborných národných buditeľov a odborníkov vo svojich povolaniach.

Ctiboh Zoch ako príslušník a čelný predstaviteľ slovenskej generácie prelomových rokov v kultúrnom i politickom živote slovenského národa v minulom storočí je centrálnou postavou Cochiusovskej rodiny.

Ctiboh zomrel pomerne mladý ako  50  ročný, po krátkej chorobe dňa 15. 12. 1865 v Jasenovej. Na jeho pohrebe sa zhromaždila vtedajšia oravská vzdelanecká vrstva a napriek zimnému obdobiu i mnoho slovenských vzdelancov z okolia. Pochovával ho superintendent Karol Kuzmány dňa 18. 12. 1865. Jeho hrob s pomníkom sa nachádza na jasenovskom cintoríne. Spolu s ním je tu pochovaný i jeho druhý syn Cyril Zoch, ktorý bol dôstojným pokračovateľom otcovho diela.

webmaster & design profidesign.sk, 2008