Ivan Branislav Zoch

Chudobná oravská dedinka Jasenová leží pod Chočom a na rozdiel od väčšiny slovenských horských dediniek nemá len domky v rade vedľa potoka a cesty. Má tri ulice alebo časti, a to Hornianstvo, Závadu a Zemianstvo. V prostriedku je skromná fara, naľavo kostol, napravo za mostom na vŕšku pod cintorínom mlyn a škola. Medzi nimi dom Bencúrovcov Olejovie.

Neúrodné kamenisté roličky lepia sa ku dedinke s drevenicami. Za nimi krásne lúky napojujú sa k bohatým lesom. Všetkej tejto kráse dodáva lesk majestátny Choč. Snúbi sa tu chudoba a krása.

Toto prostredie iste silno vplývalo na ľudí. Nemôže byť náhodné, že Jasenová dala národu množstvo významných ľudí. Zochovcom sa tu včasráno dňa 24.júna 1843 narodil syn. Pokrstili ho Jána. Väčšina Slovanov písalo si meno Jána Krstiteľa na rozdiel od Jána Evanjelistu Ivan. Túto tradíciu si syn Zoch podržal. Druhé meno mu dali Branislav. Aj tomu ostal verný, lebo bránil práva nielen národa a ľudu, z ktorého vyšiel, ale aj bratských národov Chorvátov, Srbov a Bosniakov.

Otec aj matka vychovávali Branislava spolu s o dva roky mladším bratom Cyrilom prísne , ale veľmi láskavo. O desať rokov neskoršie pribudla do rodiny nová dvojica, Pavel a Stanislav. Tých už rodičia vychovávali s väčšou nežnosťou. Branislav s Cyrilom mali najlepších kamarátov v rodine Bencúra Olejovie. Na Zemianstve sa priatelili s Tobiášom Čaplovičom, synom stolára. Hry týchto chlapcov boli zábavky i roboty zároveň. Keď starý Bencúr Olejovie plietol opálky, koše a košiny, chlapci mu vo všetkom pomáhali. Naučili sa pliesť maličké košíčky také rozkošné, že ich doma matka používala na ovocie a predkladala hosťom.

Starý Olejovie robil kolesá, káry, vozy, táčky, lopaty, piesty, kadiežky, vaničky, vahany, hrable, vidly, ba aj celé vozy, hnojničiaky a iné. Chlapci jeho roboty napodobňovali v malom. Barnislav v týchto hračkách vynikal a otec ho neraz pochválil za dobrý výrobok. Nie tak mamka, ktorá ho neraz zle privítala, keď doniesol na klenách od strúhania predraté nohavice, alebo keď prišiel domov s porezanými rukami.

Branislava veľmi pútala píla u stolára Čaploviča. Celé hodiny tam vysedával a pozoroval, ako pília dosky, ako hobľujú, ako skladajú skrine, postele a iné druhy nábytku. Keď „varštať“ bola opustená, napíli a nahobľovali si doštičiek, z ktorých Braňo s kamarátmi vyhotovoval malé predmety. V krátkom čase si už vedeli urobiť stupy na dub celkom podľa vzoru dedinských stúp s korcami na kolese . Potom stupy na súkno. Neskôr si Braňo spravil mlyn s vodným a ozubeným /palečným/ kolesom s vretenom, s kameňom, s korcom. Len pyteľ sa mu nepodarilo dobre urobiť.

Napokon postavil aj pílu celkom podľa vzoru veľkej píly. Mal ju na doske asi osemdesiat centimetrov dlhej a asi tridsäťpäť centimetrov širokej s vozom a kolesami. Kompletná napodobnenina „zemianskej“.

Nad mlynom odtekalo čosi vody pri žľaboch. Tu pod Branislavovým vedením chlapci zviedli vodu do jarčeka. Veľké bolo nadšenie, keď sa kolá rozkrútili. Radosť dostúpila vrchol, keď sa štyri za sebou pohli. Bolo čo obehávať, naprávať, dorábať a zlepšovať.

Pri týchto hrách sa neraz zablatili, premáčali si šaty a často sa to skončilo výpraskom od starostlivej a unavenej mamy. Otec ich len napomínal, ako treba šetriť šaty a ako šikovne zaobchádzať s vodou.

Výrobky boli pevné, a uchovali sa aj pre mladších bratov po viac ako desiatich rokoch. Vtedy sa už Branislav ako veľký študent pozeral s obdivom na svoje výtvory. Čudoval sa ako to všetko stačil vystružlikať s najjednoduchejším žabikláčikom, primitívnym dlátom, ktoré si urobil sám z akéhosi železa nebožiecom a kladivkom. Pravda, spomína si, že často zaskočil do mlyna, do Olejov, do Čaplovičov ku kováčovi, aby kdečo pozháňal, dorobil, hoci ho to stálo neraz poriadny výprask, keď tam ostal dlhšie a bez dovolenia odísť z domu. Nepríjemných príhod bolo vždy dosť. Napríklad aj tá, keď u kováčov pripiekli ráfom líce Cyrilovi, hoci Cyril len dosku pridržiaval.

Leto malo iné pestré roboty, pri ktorých nebolo núdze o zábavky, alebo aj „utrpenie“. Najnepríjemnejšie bolo striehnuť so starým otcom v záhrade, kedy vyletí roj. Prešlo často celé predpoludnie, ba aj popoludnie. Starý otec si čítal, pofajčieval, podriemkaval, a deti museli zo dve-tri hodiny ostávať na jednom mieste. Aj keď si kedy-tedy našli svoje stružlikanie, alebo inú zábavku, bolo to predsa len utrpenie nemôcť sa voľne rozbehnúť, kde sa kedy zachcelo.

Ale keď konečne vyletel roj, to už bolo inšie. Ozlomkrky za otcom cez Zemianstvo domov. Napínavá pomoc pri zberaní roja, pri osadzovaní do úľa. Všetko bolo korunované sladkým medom v šúší, čomu sa žiadna iná lahôdka nevyrovnala.

Zochov otec Ctiboch bol slabý a chorľavý. Najviac trpieval na žalúdok, a preto sa chodieval liečiť do Turčianskych Teplíc /vtedy Štubnianskych/, do Korytnice,do Lúčok, do Polhory pod Babou Horou.

Cez letné prázdniny sa ta vybrali všetci na furmanskom voze s perinami a kuchynským riadom. V tom čase v kúpeľoch ani poriadne ubytovanie ani stravovanie nebolo, len pár postelísk, stolov a najjednoduchších lavíc. Známi a susedia sa dohovorili a spoločne šli po desiatich – pätnástich do kúpeľov. Mladému Branislavovi sa mimoriadne páčil takýto výlet do Korytnice, kam došiel súčasne aj Samo Chalupka, Michal Hodža, Janko Matuška, J. D. Makovický a ďalší. Chalupka naučil Branislava recitovať svojho „junáka“ tajne. Keď už báseň dobre ovládal, postavil ho na peň pri hornom prameni, ktorý bol len jednoducho vystužený dreveným lubom. Bolo to zrána pri stretnutí celej spoločnosti. Báseň mala taký úspech, že ju Braňo musel po niekoľko dní opakovať.

Veľký dojem na žiačika Branislava urobil J. M. Hurban, keď si ho pri jednej návšteve v Jasenovej vzal na kolená a ukazoval mu, ako sa strieľa z pištole. Hurbanove rozhovory s otcom a spomienky na povstalecké boje ostali po celý život v pamäti malého Branislava.

Otec mal na syna najväčší vplyv, a to hlavne preto, že mu dal základné vedomosti. Pri veľkej láske k deťom vedel byť prísny a spravodlivý.

Raz bol pohreb. Pri vyzváňaní Branislav a Cyril, ako to často robievali, pomáhali mendíkovi. Na veži je asi vo výške piatich metrov oblok. Z neho chlapci pozerali na pohrebný sprievod. Pod oblokom bola kopa sena.

Mendík hovorí: „Kto skočí na tú kopu, tomu dám polovicu chleba“. Keď výzva nemala ozvenu, mendík hovorí: „Akí sta babráci, ja hocako skočím!.“ „Tak skočím aj ja,“ povie vyprovokovaný Braňo a po vzájomnom vyzývaní skočil ako prvý, ale mendík potom skočiť odmietol. To Braňa poriadne nahnevalo a pociťoval to ako zradu. Príhodu natoľko prežíval, že sa s ňou požaloval otcovi. Ten ho najskôr pozorne vypočul, potom mu prikázal priniesť paličku. Zatvoril dvere a poriadne Braňa vydral. Branislav nemohol iné ako poslúchnuť a vydržať výprask.

Potom ho otec posadil k sebe a dohováral mu, že bol hlúpy, keď skákal z takej výšky, pričom si mohol porušiť vnútornosti, a že v hlúpom dohovore prvý naletel chlapcovi, ktorý nevie splniť dané slovo. Dodal: „Utri si oči. Choď sa baviť a nikomu nepovedz čo bolo. Príučku si zachovaj na celý život.

Výňatok z knihy „Encyklopedista z Jasenovej“ od Júliusa Chovana.

webmaster & design profidesign.sk, 2008